|
|
Link: http://www.quebecoislibre.org/13/130815-8.html Väčšina európskych ekonomík je v recesii, alebo blízko nej, od začiatku roka 2012. Ukazovatele nezamestnanosti dosahujú rekordné hodnoty. Medzitým zúri debata o škodlivých účinkoch "úsporných" opatrení. Mnohí predsedovia vlád, ministri financií a úradníci Európskej únie vyhlásili, že úsporné opatrenia zašlo príliš ďaleko a bránia oživeniu ekonomík. Keynesiánski ekonómovia ako Paul Krugman vidia toto ako nenapadnuteľný dôkaz, že prijaté stimulačné politiky po začatí finančnej krízy v rokoch 2008-09, nikdy nemali byť zvrátené a nahradené úspornými opatreniami, bez ohľadu na to, že majú za následok explóziu verejného dlhu. Podľa Keynesiáncov, keď sú voľné zdroje nevyužité zo strany súkromného sektora, vlády by im mali dať prácu. Mali by sa prestať starať o rozpočtový deficit a začať opäť míňať. Vzhľadom k tomu, že Keynesiánci a zvyšok profesionálnych ekonómov vidia prepady ako neočakávané a katastrofálne udalosti, ktorým treba zabrániť, ekonómovia rakúskej školy ich vysvetľujú ako nevyhnutný dôsledok skoršieho neudržateľného boomu vyvolaného nadmerným rastom úverovej a intervenčných vládnych politík. Pre Rakúšanov je recesia vlastne liek ako sa zbaviť deformácií, ktoré sa nahromadili počas boomu. Neproduktívnym využívaním plytvané zdroje musia byť uvoľnené a premiestnené do odvetví, kde je reálny a udržateľný dopyt. Bohužiaľ, toto trvá dlho a niektoré zdroje budú musieť zostať voľné, kým podnikatelia nájdu najlepší spôsob, ako ich používať. To znamená dočasne vyššiu mieru nezamestnanosti, závody využívané na polovičnú kapacitu alebo uzavreté až do doby prestavania a finančné zdroje nechané v krátkodobých aktívach namiesto investovania do dlhodobých projektov. Vlády by sa nemali snažiť zabrániť tomuto procesu prerozdeľovania. Keynesiánske stimulačné programy a sanácie jednoducho predlžujú neudržateľné ekonomické procesy boomu a oddiaľuje oživenie. Taktiež vytvárajú atmosféru neistoty v súvislosti s dlhovou záťažením a daňami, odrádzajú súkromné investície. Stručne povedané, na rozdiel od Keynesiáncov, ktorí veria, že by vláda mala zasiahnuť a utrácať viac v čase krízy, Rakúšania obhajujú stiahnutie vlády a znižovanie výdavkov a daní. Vzhľadom k tomuto teoretické východiská, ako by sme mali pozerať na situáciu v Európe ? Je šetrenie zodpovedné za krízu, ako tomu veria Keynesiánci ? Alebo je to súčasť nevyhnutného ozdravovania, ako si to myslia Rakúšania ? Ako uvidíme, tieto alternatívy nezachycujú presne to, čo sa deje v Európe kvôli dvojznačnémz významu slov "úsporné opatrenia". Význam úsporných opatrení Diskusia o úsporných opatreniach v Európe sa zameriava výhradne na deficity štátnych rozpočtov a verejný dlh ako percento HDP. Maastrichtská zmluva požaduje, aby krajiny, ktoré pristúpili k Európskej únii, nemali rozpočtové deficity presahujúce 3 percentá HDP a dlh vyšší ako 60 percent. Sú tiež akýmisi "bránkovými tyčami" pre členské krajiny. Väčšina z nich (s výnimkou Nemecka, z pomedzi väčších krajín) nespĺňajú tieto kritériá. Jedným z aspektov súčasnej diskusie je, či by niektoré krajiny mali získať dodatočný čas na splnenie týchto cieľov, ako sa Francúzsku práve darí. Vo všetkých týchto diskusiách, jediné čísla prezentované ako dôkaz, že úsporné opatrenia boli implementované, pozostávajú zo štatistiky uvádzajúcej, že deficity išli dole. Skutočne išli, ako ukazujú posledné údaje Eurostatu (obr. 1). [1] Priemerná výška deficitu v pomere k HDP v krajinách EÚ v roku 2012 je oveľa nižšia (4 percentá), ako tomu bolo v roku 2009 (6,9 percenta ). Obrázok 1 : Deficit verejnej správy ako percento HDP Zdroj : Eurostat, vládne deficity / prebytky, dlh a súvisiace údaje Malo by byť zrejmé, že neexistuje žiadny priamy vzťah medzi znížením veľkosti deficitu a znížením veľkosti vlády. To druhé je kľúčovým faktorom k posúdeniu, ak chceme porovnať keynesiánske a rakúske riešenie krízy. Rozpočtový deficit je možné znížiť buď znížením výdavkov alebo zvýšením príjmov. Taktiež môže byť znížený tak, že výdavky sa znížia o veľa, ale dane sa znížia len trocha. Deficit môže byť znížený aj rastúcimi výdavky, ak príjmy vzrastú ešte rýchlejšie. V praxi teda môžu "úsporné opatrenia" zahŕňať všetky druhy situácií, s odlišnými ekonomickými vplyvmi. Tento termín sa môže použiť ako k rastu, tak aj k zníženiu veľkosti vlády. Zdá sa, že v tejto diskusii je všeobecne považované za samozrejmosť, že úsporné opatrenia prijaté v Európe znamenajú drastické škrty vo výdavkoch spolu s niektorými zvýšovaniami daní a čistý vplyv má zoštíhľovanie vlády. Ale je to naozaj tak ? Vlády sa neustále zväčšujú Ako ukazuje obr 2, v priebehu posledných troch rokov došlo v Únii ako celku len k miernemu poklesu o 1,7 percentuálneho bodu vo vládnych výdavkoch v pomere k HDP. Navyše je tento podiel ešte o 4 percentá vyššií v roku 2012 ako pred tým, než začala kríza, 49,4 percent v porovnaní s 45,6 percenta v roku 2007. Z pomedzi hlavných krajín zahrnutých do tejto položky, len v Poľsku sa výdavky vrátili tam kde boli v roku 2007. Obrázok 2 : Celkové vládne výdavky ako percento HDP Zdroj : Eurostat, vládne príjmy, výdavky a hlavné agregáty. Avšak, nie je dôvod sa pýtať,či tieto čísla boli skreslené obdobiami negatívneho ekonomického rastu, ktoré zasiahli celý kontinent. Výdavky môžu v absolútnych číslach zostúpiť, ale boli by stále vyššie v pomere k HDP, ak by sa ekonomika prepadla ešte viac.Takže, poďme sa pozrieť na výdavky v nominálnych hodnotách. Obrázok 3 : Celkové vládne príjmy a výdavky v miliardách eur - Európska únia (27 krajín) Zdroj : Eurostat, vládne príjmy, výdavky a hlavné agregáty. Obrázok 4 : Celkové vládne výdavky v miliardách eur Zdroj : Eurostat, vládne príjmy, výdavky a hlavné agregáty. Ako môžeme vidieť, vládne výdavky nikdy neprestali rásť v Únii ako celku od začiatku finančnej krízy, s výnimkou roku 2011, kedy zostala konštantná (obr. 3). Výdavky vzrástli o 6,3 percenta v posledných troch rokoch, teda v čase, keď "úsporné politiky" mali byť uplatnené. Teda, vždy keď ministri financií oznámili škrty v rozpočte, v skutočnosti nepoukazovali na absolútne zníženie celkových výdavkov, ale jednoducho na rast výdavkov, ktoré boli nižšie, ako bolo pôvodne plánované alebo škrty, ktoré boli kompenzované väčšími výdavkami inde. Existuje len hŕstka krajín, vrátane Grécka a Portugalska, kde nominálne výdavky medzi rokmi 2009 a 2012 skutočne klesli. Avšak malo by sa brať na vedomie, že v nominálnych hodnotách a vo vzťahu k HDP vlády týchto krajín minuli viac v roku 2012 ako v roku 2007. V mnohých krajinách muselo dôjsť k zníženiu deficitov bez čistého zníženia výdavkov, pretože príjmy z daní vzrástli rýchlejšie ako výdavky. A to je presne to, čo údaje Eurostatu ukazujú, s príjmami až 12,9 percenta od roku 2009 až po rok 2012, zdvojnásobenie miery rastu verejných výdavkov (obr. 3). Vlády si už v takej miere nepožičiavajú, aj keď stále si dosť požičiavajú a verejný dlh pokračuje v raste. Zdaňujú viac svojich občanov, aby mohli financovať svoje rastúce výdavky(obr. 5). Tento prípad je aj v krajine ako je Francúzsko, kde "úsporné opatrenia" boli najsilnejšie kritizované. Francúzsko vedie svorku a to ako medzi krajinami, kde sa zvýšil podiel výdavkov najviac, a medzi tými, kde dane sa vyšplhal najostrejšie. Francúzsko je lídrom medzi krajinami, kde sa zvýšil podiel výdavkov najviac, ako aj medzi tými, kde dane sa vyšplhali najdôraznejšie. Obrázok 5 : Celkové vládne príjmy v miliardách eur Zdroj : Eurostat, vládne príjmy, výdavky a hlavné agregáty. Záver Vlády takmer vo všetkých krajinách Európskej únie sú také veľké, ako boli na začiatku krízy v roku 2007, alebo dokonca dnes ešte väčšie. Ak definujeme úsporné opatrenia ako opatrenia prijaté na zníženie rozpočtových deficitov, potom v tomto zmysle sú úspory v skutočnosti zodpovedné za krízu. Ak však budeme definovať presnejšie, teda ako politiky dosahujúce znižovanie veľkosti vlády, potom tieto politiky nemôžu byť zodpovedné za krízu v Európe, pretože nikdy neboli uplatnené. Bohužiaľ, zmätok ohľadom významu úsporných opatrení bráni lepšie pochopiť situáciu a bráni ďalším relevantným debatám o príčinách krízy. Keynesiánci budú samozrejme ľutovať, že v posledných rokoch nebolo dokonca väčšie zvyšovanie výdavkov, väčšie požičiavanie a rozšírené deficity, aby sa stimulovala ekonomika. Ale z perspektívy Rakúšanov, nafúknuté vlády a vyššie dane určite pomôžu vysvetliť, prečo európske ekonomiky sú stále v depresii niekoľko rokov po finančnej kríze. Čo Európa potrebuje sú menšie vlády a to nielen z hľadiska verejných výdavkov, ale aj z hľadiska deregulácie trhu práce a ďalších štrukturálnych reforiem na podporu podnikania, súkromných investícií a vytvárania pracovných miest. Trvalý rast v Európe bude, keď nakoniec vlády a nie občania či podnikatelia ponesú bremeno úsporných opatrení.
Finančný trh
|
